Múzeum auntentickej krajiny
Súbor ľudových stavieb na našom gazdovstve a vo vlastníctve našich členov v okolí už môžeme považovať za reprezentatívnu vzorku staviteľstva hrušovských lazov. Slovo múzeum však zámerne ponechávame v úvodzovkách. Nie je to múzeum zriadené podľa zákona o múzeách a galériách, jednotlivé stavby a predmety nekonzervujeme v stave v akom sa používali v konkrétnom období. Všetky stavby v našom „múzeu“ sú funkčné a slúžia svojmu účelu, v prípade, že tento účel je odlišný od jeho pôvodného využitia, nebránime sa jeho úpravám.
Vždy však zohľadňujeme pôvodné stavebné, materiálové aj remeselné prevedenie objektu, a snažíme sa zachovať čo najviac pôvodných detailov vypovedajúcich o stavbe. Akúkoľvek historickú stavbu totiž považujeme za knihu, v ktorej je zapísaná celá jej minulosť. Nik nevie túto knihu prečítať celú, no dá sa naučiť vyčítať z nej mnoho zaujímavého. Akýmkoľvek rekonštrukčným zásahom či úpravou do tejto knihy vpisujeme nové stránky, no aj vytrhávame staré, ktoré tak už nikto viac neprečíta. Nebránime sa preto vpisovať do kníh našich stavieb nové stránky, no vždy sa snažíme čo najmenej vytrhať z tých starých.
Súčasťou „múzea“ však nie sú len samotné stavby, ale aj samotná laznícka krajina. Krajina ako celok, ale aj jej jednotlivé prvky, zaujímavé alebo hodnotné miesta, stromy a podobne.
Historická laznícka krajina
Poľnohospodárska pôda obhospodarovaná združením sa rozkladá v chotárnych častiach Horné Lazy, Zavrch a Zákutina. Je to pôda v kopcovitom členitom teréne, s veľmi rozmanitou kvalitou. Sú tu miesta s hlbokou, ílovitou pôdou, podmáčané plochy, piesčité a kamenisté pôdy, aj miesta, kde tufopieskové podložie vystupuje temer na povrch. Najväčšou vzácnosťou v tejto krajine je voda, najmä v letnom období je častým problémom sucho. Napriek tomu, táto pôda dávala obživu mnohým generáciám roľníkov, vzhľadom k relatívnej blízkosti k dedine je možné, že toto územie bolo odlesnené a využívané na poľnohospodárstvo už v stredoveku.
Pri našom súčasnom hospodárení sa snažíme zachovať pôvodný ráz a štruktúru lazníckej krajiny. Ornú pôdu, ktorá mala v minulosti omnoho výraznejšie zastúpenie udržiavame na výmere max. niekoľkých desiatok árov. Našim hlavným produktom z polí je slama pôvodnej, nešľachtenej raže, ktorá je surovinou na výrobu slamenej krytiny. Väčšinu pôdy využívame ako pasienky, prípadne kosené lúky, všetko pre potreby našich zvierat. Okrem celoročného pasenia, prípadne zimného kŕmenia senom zvieratá prakticky nijak nedokrmujeme. Na pozemkoch nepoužívame nijaké chemické prostriedky, minimalizujeme prácu strojov a spotrebúvanie fosílnych palív.
Bezzásahový les v Závožťoku
Územie s veľkosťou niekoľko desiatok árov rozkladajúce sa na oboch brehoch občasného toku zarezaného v hlbokej eróznej strži, pod prudkou zákrutou miestnej lazníckej cesty, nazývanou Sklárovi Závožťok. Jarky sú typickým prvkom hrušovskej krajiny. Z jednej strany sú dokladom zvýšenej vodnej erózie a nevyrovnaného vodného režimu v krajine, ktorá bola po niekoľko storočí nadmerne odlesňovaná a hospodársky využívaná, na druhej strane predstavujú v súčasnej krajine ostrovčeky divočiny s minimálnymi ľudskými zásahmi, kde sa udržiavajú temer prirodzené lesné porasty a zver nachádza bezpečné útočiská.
Časť jarku tvoriaceho hranicu medzi chotárnymi časťami Lazy a Zákutina, nachádzajúca sa medzi cestou a priesekom elektrického vedenia chceme aj do budúcna ponechať ako prales, bez akýchkoľvek zásahov. Jedinou plánovanou činnosťou bude postupné odstraňovanie nepôvodného, invazívneho agáta bieleho, ktorý sem preniká z niektorých susedných pozemkov. Na tomto území je možné pozorovať temer prirodzený dubovo – hrabový les s prímesami javora, jaseňa, divej čerešne, buka a iných drevín. Dno strže, aj v suchom lete zachovávajúce vlhkú mikroklímu je útočiskom viacerých vzácnych živočíchov, hojná je tu napríklad salamandra škvrnitá.
Okraj lesa nad prudkou zákrutou cesty – Sklárovi Závožťokom
Obrí hrniec
Geologický útvar obrí hrniec sa nachádza uprostred bezzásahového lesa v Závožťoku. Ide o kotlovitý erózny útvar hlboko zarezaný do mäkkej tufopieskovej horniny.
Tento útvar nie je v jarkoch hrušovského chotára ojedinelý, no v tomto prípade ide o výnimočne pôsobivý a malebný tvar, zarezaný v úzkej skalnej štrbine, vytvarovaný do hlbokých skalných previsov. Jeho krása najviac vynikne v zimnom období, kedy sa pri vhodných teplotných a zrážkových podmienkach jeho steny pokrývajú ľadovou vrstvou.
Studnička na Dedinskej lúke
Jeden z dvoch prameňov v miestnej chotárnej časti Dedinská lúka. Názov tomuto miestu dala lúka patriaca pôvodne obci, ktorú obyvatelia spoločne kosievali na seno pre obecných býkov. Studnička na tejto lúke je jednou z mála prameňov v inak veľmi suchej krajine, ktorý nevyschýna ani v horúcom lete. Hodnotu tomuto miestu pridáva aj veľký solitérny javor, spod ktorého prameň vyviera.
V súčasnosti okolité lúky využívame ako pasienky, studničku pravidelne čistíme a napájame z nej zvieratá.
